Summer 2012.

Z tábora/chaty som prišla domov živá a zdravá, plná skvelých pocitov, zážitkov a radosti z nových priateľstiev. Bolo tam skvelo. Odporúčam každému, úžasná forma relaxu spojená s činnosťou, ktorú milujem - písanie.

V podstate považujem leto 2012 za najlepšie leto vôbec. Myslím, že nebude zlé, keď si ho nejakým spôsobom zhrniem. Aspoň v krátkosti.

Za jeho oficiálny začiatok považujem deň, keď sme konečne s mojou najdrahšou dali meeting. Poriadne sa porozprávali, poohovárali, boli napadnuté chalanmi v jazere, sadli si na kofolu, nakvapkali zmrzlinu na seba a XYZ vecí, ktoré sa dajú stihnúť v rekordne krátkom čase. Vážne ďakujem, že si tu toto leto bola, drahá. S tebou sa začalo a s tebou aj oficiálne skončilo a ja som neskutočne rada, že mám tú česť s človekom ako si ty.

Koncert Guns N' Roses, aneb kapitola sama o sebe. Ten pocit radosti, kedy neviete, či máte plakať, alebo sa smiať, alebo čo vlastne robiť, prajem vážne každému. Splnila som si jeden zo snov a za to som vážne vďačná. A tiež som si uvedomila, že z koncertu sa vrátila mierne iná osoba, akou som bola pred tým. Som s tým plne spokojná. Už len pár krokov a bude zo mňa alternatívny umelec, presne taký, akým som chcela byť. ;-)

RIPfest. Čiže, menší fest, u nás na dedine. IMT Smile, Gladiátor, The Paranoid a podobne. Nešla som tam kvôli nim. Ale kvôli mojej najdrahšej, s ktorou sme tam síce zase chytili svoje nálady, ale prežili sme to a môžem povedať, že sme si to dokonca aj celkom užili. A čakanie do pol jednej ráno sa oplatilo, Tryamera bola skvelá. 

Stretko s A., dali sme sa dokopy. Budú to štyri mesiace a ja nechápem ako som mohla splašiť takého skvelého človeka, akým je on. Milujem ho. <3

Potom behačky s najdrahšou a s A., zakaždým bolo skvelo.

A nakoniec tábor/chata. Niečo neskutočné. Úžasní ľudia, úžasné prostredie. Aktivity, kopec zábavy. A domov som si odniesla 5 kníh, hoci som sa neumiestnila. Wueeey. 

...................................................................................

Myslím, že by to malo byť všetko. Síce som to neobkecala tak, ako som mala v pláne, ale verte mi, že za tými pár slovami je kopa, ale že kopa, spomienok. A preto poviem už len jednu vec - leto 2012 bolo vážne najlepším letom môjho života a ja som rada, že som si ho v rámci možností užila.

The best years of my life gone by, here I am alone and blue.

Vyložené nohy, pustené cédečko Led Zeppelin, ktoré som si včera zohnala, pizza a knižka o Ramones, ktorú mi požičal môj drahý A. Najlepšia pohoda na svete, je mi neskutočne fajn. Záviďte mi.

Led Zeppelin - Heartbreaker

Dôvod, pre ktorý sa ozývam tentokrát je jednoduchý - idem na týždeň zresetovať hlavu. :-)

Asi sa pýtate kam...Nuž. Počas školského roku som sa prihlásila do jednej literárnej súťaže, v ktorej mali z vyše 320 účastníkov vybrať 40 najlepších, ktorí budú pozvaní na chatu (resp. literárne sústredenie), kde bude celá súťaž vyhodnotená a majú tam pripravené rôzne aktivity a blá, blá, blá. Zhodou okolností som medzi 40 najlepšími bola. ;-) Popravde neviem, či sa mám tešiť, snáď si to tam užijem. Keď sa vrátim sem možno hodím tú poviedku, ktorú som tam posielala. 

Včerajší deň som inak strávila celý deň v Nitre. Do obeda som behala s mamou po nákupných centrách, žiaľ, žiadne slušné veci som tam nenašla. Teda, až na jedny šaty, do ktorých som nenarvala môj výstrih. *Prevracia očami.* Asi ich budem strašne dlho oplakávať, boli nádherné. Čierne, musím si podobné zohnať. Mamina mi však aspoň kúpila spomínané cédečko Zeppelínov - mali výpredaje, po 3 eurá. Nechápem prečo také skvosty predávajú tak lacno, ale čo už človek narobí, aspoň som ľahšie prehovorila mamu.

Potom som bola s A., ktorý mimochodom zdrhol 100 km z domu len aby ma videl. Ale pšt. Klasika, prechádzali sme sa, rozprávali a to ostatné. Najlepší bol telefonát s jeho kamarátom, ktorý volal A., hovorme mu M.

M.: Kde si?

A.: Hmmm, vonku, asi 100 km od Blavy.

M.: S frajerkou?

A.: Hej.

M.: Dúfam že vás neruším pri nejakých intímnostiach.

*Nasledoval môj výbuch smiechu, ktorý trval značne dlhú dobu. Nevadí.*

Pokus o photoshooting - stará vlaková stanica + lúka.

Týmito fotkami sa proste musím pochváliť.

Kedysi, keď som ešte mala záľubu vo fotení - čo tvorilo vážne značnú časť môjho života, žiaľ, nejak ma to prestalo baviť - som vždy snívala o tom, že budem fotiť umelecké fotky ľudí. Lenže nikdy som nemala koho. Kvôli tomuto moje nadšenie k fotografii samotnej nejako opadlo, keďže ma už nebavilo fotiť kvetinky, zvieratká a inú háveď či burinu.
Samozrejme, vtedy som ešte nepoznala moje najdrahšie Acidko. Viete, mať peknú kamošku má jednu výhodu a nevýhodu.
Výhoda =  môžete ju fotiť.
Nevýhoda = dostanete komplexy :-D.
Ale nevadí. Takže prednedávnom som si ju mierne odchytila. Prvé fotky, kde má oblečené šaty, sú fotené mojim "kvalitným" mobilom, ale nie je to také zlé, ako by som čakala. Škoda že som vtedy nemala pri sebe foťák. Vybrali sme sa na priehradu za mojim zapadákovom kde bývam a potom sme prešli kúsok na jednu lúku čo je nablízku.
Druhé fotky, kde má oblečené tričko s A7X,  boli fotené už mojim foťákom (obyčajný digitál - Nikon COOLPIX S230 - ale stačí mi to, resp. nemám na výber). Tie sú z prostredia starej vlakovej stanice, ktorá je tiež v mojom zapadákove. Priznávam, trošku mi stúpal adrenalín keď sme sa tam vnútri pohybovali - kopa neporiadku, každú chvíľu som čakala, že tam niečo na nás padne, alebo niekto napadne nás. Ale stálo to za to, je to vážne poetické miesto. Určite tam chcem ešte s niekým behnúť.
A snáď nebudem zavraždená kvôli tomu, že toto dávam sem.  T_T

But I'm not Alice and this is not Wonderland.

Hello world.

I've been around this world, yet I see no end,

all shall fade to black, again and again.

This storm that's broken me, my only friend.